Rozhovor s Hanou Rapantovou

Pôvodne ste vyštudovali pedagogickú fakultu, francúzsky jazyk a literatúru. Čo vás k štúdiu na tejto škole viedlo?

S francúzštinou som prišla po prvý raz do kontaktu v Alžírsku, kde sme boli s rodinou. Otec tam mal na dva roky pracovný kontrakt, ja som mala 8 rokov a niečo sa na mňa nalepilo na ulici, pretože do školy sme tam so sestrou nechodili. Ako samouk som si úroveň chcela akosi prirodzene zlepšiť, lenže u nás sa v tých časoch francúzština takmer nevyučovala a tak som sa k nej potom vrátila až po rokoch na vysokej škole – povedala som si totiž, že sa ju konečne naučím.

Čo bolo dôvodom, že ste sa nakoniec na učiteľskú dráhu nedali?

Predovšetkým som chcela študovať jazyk, lákalo ma prekladateľstvo a tlmočenie na filozofickej fakulte, ale tam som sa nedostala, tak som sa tešila aj z pedagogického smeru. Mojím zámerom však nikdy nebolo učiť, navyše už vtedy som pracovala v STV.

Nejaký čas ste pôsobili aj ako modelka. Bavilo vás toto zamestnanie?

Ako modelka som sa nikdy neživila, vždy to bola skôr náhodná príležitosť. Paradoxne, čím som staršia, tým častejšie ma rôzni návrhári oslovujú, aby som im na nejakej prehliadke odpredvádzala ich model. Je to zábava, vždy si hovorím, že konečne budem iba za „pekný vešiak na šaty“, ktorý sa nemusí učiť text , iba sa usmieva.

Už pol roka po maturite ste dostali ponuku z STV. Aké boli vtedy vaše pocity?

Áno, mala som čerstvých 19, keď som išla na konkurz, ale vôbec som si nepredstavovala, že by to mohlo vyjsť. Nezáležalo mi na tom, išla som tam zo srandy. Nemať zbytočné očakávania sa mi vyplatilo.

Ako hlásateľka ste v STV strávili 10 rokov. Ako si na toto obdobie spomínate?

Boli to skutočne krásne roky. Mala som obrovské šťastie nielen na moje milé kolegyne – hlásateľky (Adku Strakovú, Noriku Beňačkovú, Alenku Heribanovú či Renatku Špačkovú ), s ktorými sa dodnes stretávame aj v súkromí, ale aj na ďalších ľudí, ktorí stoja na druhej strane kamery a bez ktorých by to nešlo. Veľa som sa naučila a som rada, že som zažila obdobie, kedy fungovala akási hierarchia a pracovný postup si človek musel zaslúžiť. Viac sme si to vážili a nestali sa z nás „hviezdy“ takpovediac z večera do rána. Potom vám ani sláva nestihne stúpnuť do hlavy, pretože na pocit, že vás ľudia postupne spoznávajú na ulici, si stihnete zvyknúť a nezakrúti sa vám z toho hlava. Navyše, máte čas pochopiť, že zmysel tejto profesie je o niečom celkom inom ako o tom, že je človek známy.

Ako ste vychádzali s ďalšími vtedajšími hlásateľkami? Bola vaša vzájomná spolupráca príjemná?

Myslím si, že som na túto otázku už viac-menej odpovedala. Vždy sme si vychádzali v ústrety a tie vzťahy sú úžasné doteraz, hoci sa naše profesionálne cesty rozišli. Som vďačná, že mi život do cesty priniesol také dámy s veľkým „D“, akými sú Adka, Norika či Alenka!

Neskôr ste pôsobili ako moderátorka v rádiu VIVA a v relácii Fokus opäť na STV. V akej podobe uplatňujete svoje moderátorské skúsenosti dnes?

Keď hlásateľská profesia zanikla, pracovala som v rádiu Okey, potom jeden a pol roka v Exprese, vo VIVE tri a pol roka, zároveň som uvádzala Fokus o zdraví v STV a vždy som mala aj mám množstvo práce aj pomimo médií. Stále uvádzam firemné večierky, eventy pri rôznych príležitostiach a výročiach, charitatívne akcie, filmové premiéry, koncerty, kultúrne akcie, tlačové konferencie, skrátka podujatia každého druhu. Tiež občas nakrúcam reportáže pre reláciu „Reflex“ na Markíze, už druhé leto moderujem po slovenských termálnych kúpaliskách program pre deti „Letom svetom muzikálom“ (s príjemnou partičkou hercov, ktorí spievajú: Igorom Šimegom, Tomášom Horváthom a Peťom Makranským ), pre www.knihozrut.sk robím každý týždeň rozhovory so spisovateľmi a začala som písať aj pre motoristický dvojtýždenník Stop.

Študovali ste francúzštinu – je Francúzsko a jeho jazyk vaša srdcová záležitosť?

Samozrejme, ale túto krajinu – a ani jazyk – nemám ani zďaleka zmapované.

Navštevujete Francúzsko často? Ktoré jeho oblasti máte najradšej?

Paríž jednoducho milujem, stále je tam čo objavovať, už som prestala rátať, koľkokrát som ho navštívila ( tento rok už dvakrát a v septembri opäť ), ale Francúzsko má aj mnoho iných lákadiel. Dokopy som viac ako štyri mesiace prežila na stážach v univerzitnom mestečku Clermont-Férrand v srdci Francúzska, precestovala som Azúrové pobrežie – Cannes, Nice, Saint-Tropez, Antibes, aj zámky na Loire, Avignon, Bordeaux, Saint-Émilion atď. Rada by som precestovala aj Bretagne, Provence a ďalšie miesta, len keby mal človek toľko času a peňazí…

Všeobecne ste známa ako náruživá cestovateľka. Ktoré krajiny a prečo vo vás nechali najhlbší dojem?

Ťažko porovnávať, ale je pravda, že sa cítim byť Európankou. To na druhej strane však nevylučuje, že som bola uchvátená aj zaujímavými miestami a zážitkami v Jordánsku, Senegale, Egypte, Izraeli, Ukrajine, Kanade – všade pre niečo iné. Na cestovaní je asi najdôležitejší rešpekt voči kultúre a mentalite danej krajiny, potom dokážete jednoduchšie tolerovať rozdiely či zvyky pre nás neznáme a zvláštne. Rada chodím medzi domácich, v pohodlí hotela nič nezažijete. A mám kopec nesplnených snov – Kuba, Latinská Amerika, štáty Beneluxu, Afrika. Cestovanie ma ovplyvnilo už ako dieťa a táto vášeň ma už asi nikdy neopustí, našťastie!

Je miesto, kam by ste sa chceli ešte vrátiť?

Veľmi krásne spomienky mám na Paríž, Barcelonu, Lisabon, Londýn, cesty po Egypte… To sú miesta, kam by som sa rada vrátila.

Čo tohtoročná letná dovolenka? Zvyknete ju tráviť klasicky pri mori?

Tohtoročnej dovolenky som sa zriekla z rodinných dôvodov. Ale dovolenky rozdeľujem na dve kategórie – ak nemám veľa času a chcem si vyslovene oddýchnuť, tak idem k moru do krajiny so stabilne pekným počasím, kde sa poriadne vyspím, veľa plávam, čítam a prehrejem si pokožku aj kosti. Druhou kategóriou sú moje obľúbené cestovateľské dovolenky, počas ktorých si vyberiem cieľ, naštudujem si k nemu literatúru a idem objavovať. V takom prípade neobsedím na jednom mieste a stále ma to ženie niečo nové a nové spoznávať. Za dovolenku takisto pokladám zimnú lyžovačku.

Ako príležitostná prekladateľka máte určite blízky vzťah ku knihám. Aké vás zaujmú najviac?

Bez kníh si život vôbec neviem predstaviť a som rada, že v ostatnom čase mám k nim ešte bližšie vďaka rozhovorom so spisovateľmi, o ktorých som už hovorila. Najradšej mám knihy so silným príbehom, kde sa dozvedám nové veci a kde aj ja osobne môžem nachádzať odpovede na otázky, ktoré hľadám a zaujímajú ma. A samozrejme bedekre.

Pestujete vo voľnom čase nejaké obľúbené športy?

Najradšej mám plávanie, pri tom si absolútne dokážem „vyčistiť“ hlavu, v lete si nenechám ujsť žiadnu príležitosť ísť si zaplávať k jazeru či moru, ten priestor, tá otvorená vodná plocha a možnosť plávať ktorýmkoľvek smerom mi dávajú úžasný pocit slobody, v bazéne v zlom počasí alebo v zime to ale tiež nie je na zahodenie, aj keď to volám „mantinelové“ plávanie. Rada lyžujem, bicyklujem sa a tancujem.
Šport je jednou z možností, ako sa udržiavať zdravý a vo forme. Akú hodnotu má pre vás zdravie?
Tú najvyššiu, môže sa diať čokoľvek, kým mi zdravie slúži, všetko sa dá zvládnuť. Smutné však je pozerať sa na to, ako zdravie odchádza niekomu, na kom vám záleží a vy viete, že mu niet pomoci. Ten pocit bezmocnosti je jedným z najhorších…

Projekt Avon proti rakovine prsníka podporujete už od roku 2001. Aké zmeny vo vývoji projektu ste odvtedy zaznamenali?

Tých zmien bolo množstvo a asi si hneď na všetky nespomeniem, ale predovšetkým je to nárast ľudí, ktorí o kampani vedia a dokázali na základe našej výzvy urobiť niečo pre seba. Prevencia je slovo, ktoré treba nielen skloňovať často a vo všetkých pádoch, ale aj napĺňať. A ak sme schopní vyburcovať v tomto prípade najmä ženy, aby sa začali zaujímať o vlastné zdravie a začali chodiť na preventívne prehliadky, tak sme na dobrej ceste. A ja verím, že sme! Na druhej strane sa za tie roky utešene rozrástla aj naša „rodina“ tvárí kampane.

Ako hodnotíte priebeh tohtoročného AVON Pochodu proti rakovine prsníka, ktorý sa uskutočnil v Košiciach?

Ja sa vždy na tieto Pochody veľmi teším, pretože tá atmosféra je jednoducho neprenosná, treba ju zažiť a pochopiť v bezprostrednom kontakte aj s ľuďmi, ktorí si s rakovinou čo-to preskákali, o čom to v skutočnosti je a že to má zmysel.

Boli Košice v niečom iné ako Bratislava?

Zažila som pochod v Prahe, v Bratislave aj v Košiciach, ale neporovnávam. Každé mesto má svojho ducha a svojich obyvateľov a tým je charakteristické. Dôležité však je, aby sa ľudia zišli, spojili sa a vyjadrili svoju spolupatričnosť, nech už pochodujú kdekoľvek. Toto je všade rovnako úprimné a o to nám predsa ide. Košice navyše prekvapili neskutočnou účasťou aj napriek strašným záplavám, tomu hovorím ľudskosť, klobúk dolu! A ďakujem za to!