Rozhovor s Norou Beňačkovou

Nora Beňačková je jednou zo stálic televíznej tvorby na Slovensku. Bratislavská rodáčka sa k hlásateľskej profesii, ktorá sa stala jej „osudovou“, nedostala úplne priamočiaro. Jej záľuba v hudbe ju priviedla na konzervatórium, kde vyštudovala hru na klavír. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala francúzštinu a španielčinu, mimochodom, v súčasnosti ovláda na dobrej úrovni aj nemčinu a angličtinu. Na pozíciu hlásateľky v Slovenskej televízii sa dostala cez konkurz, na ktorý bola pozvaná po tom, ako náhodou zastupovala chorého konferenciera koncertu, na ktorom sa podieľala. Práve tam sa zapáčila výrobnému štábu a od tej doby sa počas svojho pôsobenia v STV etablovala ako profesionálna hlásateľka, ale hlavne medzi divákmi veľmi obľúbená televízna osobnosť. Z obrazoviek sa nám prihovárala viac ako 30 rokov. Po tom, čo STV v roku 2003 zrušila hlásateľské miesta, ostala verná „poézii slova“ a naďalej sa venovala moderovaniu koncertov, vernisáží a kultúrnych podujatí. Na televízne obrazovky sa, aj so svojimi kolegyňami z STV vrátila, ako hlásateľka TV JOJ Plus. Málokto o nej vie, že dva roky prežila na Kube, so svojim manželom, lekárom. V súčasnosti sa aktívne podieľa aj na aktivitách charitatívneho projektu AVON proti rakovine prsníka.

Ako si spomínate na svoje hlásateľské začiatky v Slovenskej televízii?

Moje začiatky boli úžasné aj plné trémy, na to sa nedá zabudnúť. Najprv som spolupracovala ako moderátorka, po skončení konzervatória som dva roky pracovala v Sľuku ako korepetítorka a konferencierka, potom nasledoval konkurz na hlásateľku a prešla som do interného stavu vtedy Československej televízie. Moja skúsenosť s obecenstvom aj prácou pred kamerou mi veľmi pomohla v celkom odlišnej práci v hlásateľni. Postupne som začala moderovať rôzne relácie a cyklické programy, spoločenské podujatia a keď to zrátam je ich okolo tisíc, len televíznych.

Na ktoré obdobie svojej kariéry najradšej spomínate?

Každé obdobie bolo zaujímavé, ale aj v tejto profesii musí človek dozrieť a mať určité skúsenosti, aby vás divák prijal za svojho rovnocenného a určite aj príjemného partnera.

Ako ste sa vysporiadali s tým, keď STV zrušila hlásateľské miesta a museli ste odísť z televíznych obrazoviek?

Nemôžem hovoriť len o hlásateľkách, lebo nové vedenie STV (Rybníček, Para, Záhradník) zrušilo vyše tisíc pracovných pozícii a s touto skutočnosťou sme sa museli spolu s veľkými odborníkmi a profesionálmi vyrovnať. A keď sme sa prišli rozlúčiť s televíziou a zaspievať „Valčík na rozlúčku„ tak na nás zavolali políciu. Aj taká je pravda. Bol to veľmi zvláštny pocit vzduchoprázdna a viem pochopiť všetkých, ktorí strácajú zamestnanie. Ale život musí ísť ďalej a po určitom čase som opäť začala pracovať ako moderátorka rôznych veľmi zaujímavých programov, koncertov, vernisáži a spoločenských akcií, kde som stretávala mladých ľudí, ktorí s nami vyrastali, a tých ktorí s nami dozrievali. Ich úsmev na tvári a spontánne rozhovory boli ocenením ktoré si vážim a veľmi ma potešili.

Aký to bol pocit vrátiť sa na televízne obrazovky v TV JOJ+? Aké sú reakcie divákov?

Bol to dar z neba, nečakaná ponuka, lebo osud tejto profesie sa zdal uzavretý. Ale podľa reakcie divákov tento výborný manažérsky ťah TV JOJ, osloviť generáciu divákov, na ktorú sa v programovej ponuke zabúdalo “veľmi silne zabodoval“. Omladli s nami, a my tiež. Programová ponuka je, aspoň podľa reakcie, príťažlivá a o to ide, aby sa cítili s nami príjemne.

Čo sa v hlásateľskej profesii zmenilo od vašich začiatkov?

Neviem či sa dá porovnávať. V klasickej podobe hlásateľskej profesie absolútne dominuje televízia JOJ plus. My sme v našich začiatkoch hľadali výrazové prostriedky, vlastný interpretačný prejav a adresný kontakt s divákom. A čo s odstupom času nesmierne oceňujem, je príprava na túto profesiu. Prešli sme niekoľkomesačnou jazykovou a takmer hereckou predprípravou, ale jazyková kultúra bola dominantná. Až potom sme mohli ísť do priameho vysielania z hlásateľne. Život sa však posunul, aj v tempe reči a my sa snažíme našu profesiu aj naďalej kultivovať, zúročiť svoje skúsenosti, a spolu s redaktorkou obohacovať texty o zaujímavosti, ktoré nás odlišujú od krátkych upútavok. A čo ma teší, oceňujú to aj mladí náročnejší diváci.

Čo pre Vás znamená televízia?

Jedinečné tvorivé prostredie, ktoré ma fascinuje svojou neustálou zmenou a novými možnosťami práce. Lebo technika sa obrovsky zdokonaľuje a život prináša nové témy na spracovanie.

Ako vnímate súčasnú televíznu tvorbu? Sledujete moderátorské výkony svojich kolegov?

Televízia sa stala súčasťou môjho života, sem tam si pozriem seriály, aby som bola v obraze a moderovanie niektorých programov obohatila o nejaké „pikošky“. Mám však „ušľachtilého koníčka“- a to je umenie. Som divadelný a koncertný maniak, poznám takmer všetky predstavenia a koncerty ma obohacujú. Ale je to prirodzené veď som študovala hudbu. A svojich nových kolegov samozrejme sledujem, vyrástla nová generácia. Držím im palce aby naďalej profesionálne rástli a neskĺzli do rutiny. Systém práce sa však zmenil a keďže poznám zákulisie výroby, niekedy ich skutočne obdivujem.

Na konzervatóriu ste vyštudovali hru na klavíri. Venujete sa hudbe aj dnes? Oslovuje Vás aj súčasná moderná hudba?

Občas si zahrám, technika už nie je taká ľahučká, no dala som si záväzok aspoň dve hodiny týždenne cvičiť klavír. Hudba je len dobrá alebo zlá. Prierez rôznych hudobných žánrov aj súčasnú modernu prinášajú a moje predstavy spĺňajú Bratislavské hudobné slávnosti, festivaly Viva musica! a Musica Eterna.

Okrem hry na klavíri ste na vysokej škole študovali cudzie jazyky. Neskôr ste sa venovali moderovaniu a najmä profesii hlásateľky. Po kom ste zdedili talent pre prácu so slovom?

Môj otecko mal klasické vzdelanie a u nás doma sa vždy hovorilo slušne a kultivovane a všeobecne sa nepoužíval taký priveľký slang a parol ako dnes. Moja mamina je veľmi praktická a múdra žena a môj ocko bol chodiaca encyklopédia, rozhovory s ním ma nesmierne obohacovali. Recitovala som a chodila do bábkohereckého krúžku, kde som prácu so slovom kultivovala. Odjakživa milujem poéziu, je základ bohatého slovníka. Dúfam že sa vráti na obrazovku.

Aké sú Vaše ďalšie nesplnené sny a plány?

Chcela by som viac cestovať a navštíviť rodinu a mojich priateľov na rôznych kontinentoch. Neviem či sa mi splnia, ale verím…

Čomu ste sa venovali počas dvojročného pobytu na Kube?

Viete je rozdiel prísť niekde na dovolenku, alebo spoznávať život v krajine, ktorá sa na niekoľko rokov stane vašim domovom. Môj manžel Ivan Vašica pracoval ako lekár, ale keďže bol výborný muzikant a mali sme so sebou harmoniku, cez hudbu sme získali veľa dobrých priateľov s ktorými som v kontakte dodnes. Môj život bol takým kokteilom všetkého možného, čo ma nesmierne obohatilo a spravilo so mňa slnečného a spontánneho človeka. Je to stále pre mňa určitý bonus od života, za ktorý som skutočne vďačná. Bola som žienka domáca, starala sa o manžela, varila, lebo každý deň presne o 12:30 chodil domov na obed. A ja som denne chodila do jazykovej školy, aby som mohla komunikovať v obchode, s priateľmi, sledovať televíziu, zvyknúť si na prídel potravín, bola som hlavne zvedavá a naučila sa absolútnej samostatnosti. Užila som si bazén v dome, pláže, slniečko po celý rok, ale aj cyklón a rôzne divy prírody. No môj veľký zážitok bol nesporne sledovať prejav Fidela Castra, potom stretnutie so spisovateľom Gabrielom Garciom Marquézom a neskôr práca v kubánskej televízii.

Čím Vás oslovila Kuba a jej obyvatelia?

Perla Antíl v nádhernom Karibiku ma očarujúcu prírodu, nádherné pláž, kultúrne pamiatky, výborných výtvarníkov a hudobníkov, bezvadných televíznych kolegov a spontánnych obyvateľov. A hoci žijú na potravinový prídel, základ ich života je ústretovosť, priateľská komunikácia, hudba a pohyb. Bez toho by asi nemohli žiť. Páči sa mi ich životné heslo: „ Keď hudba hrá, všetko je dovolené, oddychuj a užívaj si život. A keď hudba prestane začni rozmýšľať.“ A možno práve preto by som sa tam ešte raz chcela pozrieť.

Je nejaké heslo, podľa ktorého sa riadite?

Je z pera múdreho Saint Exupéryho: V živote sme bezmocní voči krásnym snom aj keď skutočnosť býva často odlišná. Pre mňa je však dôležité, že stále zostáva nádej – veď možno sa mi raz sny a želania splnia.

Počas pôsobenia v televízii ste určite zažili množstvo veselých situácií. Je nejaká, na ktorú nikdy nezabudnete?

V živom vysielaní sa vždy niečo pritrafí, ale v tej chvíli to až také smiešne nie je, skôr naopak. Ale veselé býva to ako sa z takej situácie dostaneme.

Akým záľubám sa venujete?

V každom ročnom období iným. Ale hudbe, knihám a pilatesu sa môžem venovať po celý rok. Momentálne čítam Jaroslavu Blažkovú – Happyendy, listujem v španielskej knihe receptov aby som sa precvičila v preklade, a zaujímavej knihe Borisa Filana – Bratislavské krutosti. Skladateľov Chopina, Griega, Verdiho, ale aj hudbu iných žánrov môžem počúvať stále. Život bez hudby a bez televízie si celkom nedokážem predstaviť.
Ste stále aktívna a činorodá žena, ako si najradšej dobíjate energiu?
Každý máme svoj rituál ako oddychovať. Pre mňa to je určite spánok, potom pohyb v prírode alebo plávanie, ale najviac energie mi dodá rodina s moji skvelí priatelia.

Ako sa staráte o svoje zdravie? Prezradíte svoj recept na krásu a vitalitu?

Každodennými prechádzkami. Prečistia mi hlavu a donútia hýbať sa. Je to pre mňa prirodzené, lebo moji rodičia nás cez víkendy vždy brávali na Železnú studničku, kde boli reštaurácie, kolková dráha, tešili sme sa na piknik – jednoducho na chvíle v prírode mám krásne spomienky. Sú pre mňa súčasťou môjho života. Cvičím pilates a preventívne prehliadky sa stali samozrejmosťou. Pre zdravie musíme niečo aj spraviť. A keď si ma vyhliadne choroba, lebo aj taký je život, okamžite sa zverím do rúk lekára. Nerada experimentujem samoliečbou. A recept na krásu – taký veru ani neexistuje. Ak fajčíte, zabudnite na peknú pleť. Samozrejme, že klasické ošetrenie pleti si doprajem každý mesiac. Naša profesia si vyžaduje sebadisciplínu, a tá mi pomáha v hľadaní prostriedkov, ako si udržať vitalitu a vzhľad. No najdôležitejší je pre mňa úsmev. Som rada na svete a som veľká optimistka. Ale buďme reálni, keď nás postretne smútok, trápenie, ťažké situácie v rodine, všetko sa odrazí na našej tvári. Musíme počkať, aby sme mali dosť síl pozbierať sa psychicky aj fyzicky.

Čo bolo pre Vás impulzom aby ste sa stali bojovníčkou proti rakovine prsníka?

Stala som sa tvárou zmysluplnej kampane v prevencii a starostlivosti o seba, svojich blízkych, no predovšetkým našich žien. Veď čo je už v živote dôležitejšie ako zdravie? Keď ma pre ôsmymi rokmi oslovila kozmetická spoločnosť AVON, považovala som to za obrovský dar angažovať sa v charitatívnej kampani. Som presvedčená, že za desať rokov existencie tejto kampane sme vstúpili do povedomia žien aj mladej generácie a podľa lekárskych záznamov stúpla prevencia v tomto závažnom ochorení. Získali sme rôznymi aktivitami a predajom symbolov kampane slušný finančný zisk na kúpu diagnostických prístrojov a liečebné pobyty pre dámy ktoré liečbu podstúpili. Priznám sa, napĺňa ma šťastím pocit, že sa nám podarilo aj našou angažovanosťou zachrániť ľudské životy.

Zmenilo Vás nejako angažovanie sa s v boji proti rakovine prsníka?

Samozrejme. Žijeme veľkým stresovým tempom, a musím sa priznať, že aj ja si do kalendára výkričníkmi označím termín prehliadky, aby som niečo nezanedbala. Charitatívna práca ma hlavne veľmi obohatila. Stretávame sa s dámami, ktoré majú za sebou veľmi náročnú liečbu, obdivujem ich silu prekonávať ťažké chvíle a tiež oddanosť a lásku ich blízkych. Vtedy sa mi naše „problémy„ ktoré povyšujeme nad život a úctu zdajú malicherné. No pred nami je ešte stále veľa práce, lebo u nás je priveľmi populárna veta „radšej nejdem k lekárovi, aby mi niečo nenašli“. Ale práve o to v našom projekte ide, aby sme odložili bokom obavy a starali sa nielen o svoje rodiny, ale hlavne o seba, matku, sestru, dcéru aj priateľku, aby pochopili dôležitosť prevencie, veď hovoríme o veľmi ťažkej chorobe. Človek by si so svojim zdravím nemal robiť čo chce, pokiaľ sa mu na tomto svete páči.